Pred pár dňami uverejnilo hnutie Diem25 krátke video s Yanisom Varoufakisom, v ktorom sa vyjadruje k tzv. „high-tech“ korupcii, ktorej sa dopúšťajú najbohatšie štáty v EÚ.
Varoufakis vyvracia bežnú predstavu o tom, že juh Európy tvoria skorumpované a lenivé štáty (tzv. PIGS: Portugalsko, Taliansko, Grécko a Španielsko), zatiaľ čo sever Európy tvoria transparentné a pracovité štáty (Nemecko, Dánsko, Švédsko a Fínsko). Skutočnosť je podľa neho omnoho zložitejšia.
Varoufakis nepochybuje o tom, že v krajinách Stredozemného mora je korupcia „všadeprítomným“, endemickým javom, avšak pri pohľade na korupciu, ktorá prekvitá na Severe Európy, ide o neporovnateľne menší a zaostalejší typ korupcie, tzv. „maloburžoáznej korupcie“. Ako príklady korupcie severského typu, tzv. „industriálnej korupcie“, uvádza Varoufakis firmy Siemens a Novartis, automobilky Volkswagen, Audi a Mercedes-Benz (kauza Dieselgate) a nemeckú Deutsche Bank.
SIEMENS a NOVARTIS
Firmu Siemens prichytil pred 20 rokmi americký Federálny úrad pre vyšetrovanie (FBI), ako podplácala stovky politikov naprieč celou Európskou úniou. Títo politici mali následne lobovať vo svojich národných parlamentoch za nákupy elektroniky a telekomunikačných zariadení značky Siemens, samozrejme, za extrémne výhodné podmienky pre Siemens a nevýhodné podmienky pre daňových poplatníkov jednotlivých štátov, ktorých politici zastupovali. Rovnakým spôsobom postupovala aj firma NOVARTIS v Grécku, multinacionálna farmaceutická firma sídliaca vo Švajčiarsku, ktorá bola v roku 2018 zapletená do „najväčšieho korupčného škandálu od vzniku moderného Grécka“, a ktorá ako parazit vyciciavala verejné financie štátu cez jeho zdravotnícky sektor.
DIESELGATE
Ešte škandalóznejšiu korupciu si dovolili nemecké automobilové koncerny, ktoré podľa Varoufakisa povýšili umenie korupcie na „vedu o raketách“ (rocket science). Tieto koncerny vyvinuli systémy dieslových motorov, ktoré boli pomocou zabudovaných high-tech zariadení schopné regulovať množstvo exhalátov vypúšťaných do ovzdušia. Motor každého auta obsahoval systém varovania, ktorý sa aktivoval pri kontrole emisií. Systém dokázal autonómne detekovať, kedy prebieha kontrola alebo monitoring vozidla a primiešaval do paliva aditíva, ktoré znižovali celkový obsah škodlivých emisií. Emisie nemeckých áut tak podľa oficiálnych meraní neprekračovali maximálne povolené limity stanovené Európskou úniou. Akonáhle však autá prešli oficiálnymi kontrolami, systémy v ich spaľovacích motoroch sa deaktivovali a autá vypúšťali omnoho viac jedovatých exhalátov, ako oficiálne deklarovali. Do tejto korupčnej schémy museli byť podľa Varoufakisa zapojené stovky skúsených inžinierov, ktorí pracovali pravdepodobne s plným vedomím toho, že sa zúčastňujú na podvode kolosálnych rozmerov.
DEUTSCHE BANK
V rokoch 2008 – 2009 Deutsche Bank hazardovala so špekulatívnymi investíciami na amerických derivatívnych trhoch. Banka v dôsledku neuváženého investovania prerobila astronomickú sumu v hodnote rovnajúcej sa tridsať-násobku národného dôchodku Nemecka. A čo vtedy urobila Angela Merkelová? Nehanebne to zaplatila z peňazí daňových poplatníkov. Varoufakis žartuje, že nedávna korupcia europoslankyne Evy Kaili, ktorá prijala od predstaviteľov Kataru úplatok vo výške 600 000 euro, je v porovnaní s týmto škandálom úplný bagateľ. Kaili by si v porovnaní s astronomickou korupciou, ktorej sa dopúšťali nemecké banky a koncerny, zaslúžila medailu cti za príkladné etické konanie.
*
Na záver Varoufakis ponúka jednoduchú, ale efektívnu radu, ako sa zbaviť korupcie v celej EÚ a vlastne aj na celom svete. Dnes platí, že vlády špehujú občanov a sledujú ich aktivitu monitorovacími systémami na každom kroku. Malo by to byť presne naopak – občania by mali žiť v súkromí a politici by mali byť neustále monitorovaní. Všetky zasadania, všetky konzultácie politikov s podnikateľmi a lobistami, ako aj oficiálne rokovania by mali byť pod nepretržitým dozorom sledovacích zariadení, aby nedochádzalo k tajným dohodám a minimalizoval sa tak priestor pre korupciu. Vstup do politiky by mal byť podmienený tým, že politici sa dobrovoľne zrieknu práva na súkromie.
Len si predstavte, ako by to vyzeralo! Namiesto terajších reality shows, v ktorých sledujeme debaty a aktivity duchom chudobných mládežníkov na TV Markíza alebo TV Joj, by tieto televízie zaviedli formát, kde by obdobným spôsobom vysielali prenosy zo životov politikov, z ich schôdzok a rokovaní. Veď ktorý politik by si trúfol prať svoje špinavé prádlo na verejnosti?