erikmikletic

Do pozornosti našich mienkotvorných médií sa v posledných dňoch opäť dostáva náš ťažko skúšaný východný sused, Ukrajina. Situácia na Ukrajine je mimoriadne komplikovaná a človek len ťažko nájde objektívne zdroje informácií. Problém Ukrajiny je o to ťažší na porozumenie a interpretáciu, že človek musí sledovať dianie dlhodobejšie, minimálne už od roku 2013, teda od momentu, kedy prebehol neslávne známy Euromajdan.

Ja osobne nemám komplexné znalosti o tejto problematike, preto nechávam odbornú reflexiu na iných. Mám však niekoľko osobných postrehov, o ktoré by som sa s Vami chcel podeliť.

1) Ukrajina ako jedna z hlavných priorít zahraničnej politiky USA

Ukrajina patrí medzi jeden zo strategických záujmov zahraničnej politiky USA. Ako poznamenal renomovaný americký profesor medzinárodných vzťahov, John Mearsheimer, snaha oddeliť Ukrajinu spod sféry Ruskej federácie v roku 2013 predstavuje jeden z najväčších a najhrubších omylov zahraničnej politiky USA a je porovnateľná so situáciou, kedy by Ruská federácia (alebo Čína) masívnou materiálnou aj finančnou podporou zorganizovala násilný prevrat v Mexiku alebo v Kanade pod rúškom presadzovania efemérnych ideálov „slobody“, „rovnosti“, atď. atď.

Profesor Mearsheimer sa pýta, či by sa USA len tak nečinne prizerali, alebo by sa proti takémuto konaniu ostro vyhranili a použili by všetky dostupné prostriedky, aby cudzím veľmociam zabránili pôsobiť v ich sfére vplyvu. Je podľa neho celkom prirodzené, že ani Ruská federácia nechce len tak nečinne sledovať, ako sa vojenská aliancia NATO plíživo približuje až priamo k jej hraniciam, organizuje farebné revolúcie v okolitých štátoch a pomaly, mimo reflektorov masových médií, tam inštaluje vojenské základne, radary a buduje proti Rusku orientované vojenské koalície a bloky.

Táto zrkadlová argumentácia Johna Mearsheimera je podľa mňa veľmi priliehavá a v podstate aj objektívna – ak neočakávame, že by USA tolerovali aktivity Číny a Ruska vo svojej sfére vplyvu, prečo tolerujeme aktivity USA vo sférach vplyvu Číny (Taiwan) a Ruska (Ukrajina)? Toto je však čisto realistický pohľad na problematiku, ja by som k tomu dodal ešte aj ten idealistický.

Od roku 2014 USA poskytli Ukrajine vojenskú podporu a dodávky vojenského materiálu v celkovej výške 1,5 miliardy USD, neberúc do úvahy obskúrne finančné aktivity Huntera Bidena, syna súčasného amerického prezidenta Joe Bidena. Keď chcel Donald Trump v roku 2019 nezávisle vyšetriť Hunterove aktivity v ukrajinskej firme Burisma holdings a vystopovať prepojenie na ukrajinské oligarchické špičky a korupčné mechanizmy, ktorými pretekali peniaze medzi USA a Ukrajinou, viedlo to až k pokusu o jeho impeachment.

USA vlievajú do Ukrajiny obrovské množstvo peňazí a prostriedkov. Najviac cynické na tom je, že USA nepodporujú v Ukrajine nemocnice, výstavbu projektov kritickej infraštruktúry, sociálny systém, ani hospodárstvo – zameriavajú sa výlučne len na dodávky vojenského materiálu a masívnu podporu armády. Inými slovami, USA po zuby vyzbrojujú chudobný štát vo východnej Európe, nehľadiac na potreby bežného obyvateľstva, ani na celkovú prosperitu krajiny. Takéto konanie je z hľadiska ľudského srdca neprijateľné a nepochopiteľné, avšak z hľadiska realizmu v medzinárodných vzťahov, bohužiaľ, štandardné a tradičné.

2) Využíva Ukrajina Rusko na riešenie svojich vnútropolitických problémov?

Túto krutú cynickú a geopolitickú šachovú partiu sprevádzajú priam až chirurgicky presné kroky vedúce k postupnému odstraňovaniu hospodárskej závislosti Ukrajiny na Ruskej federácii. USA však vylievajú spoločne s vaničkou aj dieťa – násilným preorientovaním ukrajinského hospodárstva nepoškodzujú len hospodárstvo Ruskej federácie, ale najmä Ukrajinu samotnú a bežné obyvateľstvo na Ukrajine trpí v dôsledku tohto geopolitického konfliktu omnoho viac, než obyvateľstvo Ruska.

Rozbíjanie ukrajinského hospodárstva, podporovanie korupčného systému na čele ktorého stojí „ukrajinský matovič“ Zelenskyj, sa v uplynulom období dostalo do novej fázy. Zelenského vláda stráca podporu obyvateľstva a stáva sa čoraz viac nepopulárnou, pretože v čase zhoršujúcej sa krízy, podmienenej aj zlým epidemiologickým vývojom na Ukrajine, nedokáže obyvateľom zabezpečovať plynulý chod bazálnych inštitúcií, akými sú zdravotníctvo, energetické dodávky, potravinové zásoby a iné služby. Situácia sa stáva už takou neúnosnou, že proti Zelenskému začínajú vystupovať aj lokálni oligarchovia, ktorí boli doteraz ticho a spolupracovali s pro-západne orientovanými a podporovanými politikmi. Akonáhle však títo oligarchovia vypovedávajú poslušnosť a snažia sa riešiť neúnosnú situáciu politickými prostriedkami, sú označovaní za „pro-ruských“ agentov, špiónov a vlastizradcov a takto vytláčaní na okraj politického boja.

Situácia na Ukrajine tak môže byť obdobná hypotetickej situácii, v ktorej by zrazu Matovičova a Hegerova vláda začala podozrievať a obviňovať svojich politických oponentov z toho, že sú podporovaní Čínou, Ruskom, Iránom alebo akýmkoľvek iným znepriateleným alebo „darebáckym“ štátom. Na Slovensku však na takýto typ politického diskurzu nie je priliehavá geopolitická situácia (aspoň zatiaľ nie), avšak na Ukrajine takáto situácia je. Ak preto ukrajinské spravodajské služby a rozviedky hlásajú, že majú presné a „spoľahlivé“ informácie o Ruskej invázii na Ukrajinu, je podľa mňa potrebné čítať takéto správy dvoma spôsobmi:

a) buď zahraniční architekti ukrajinskej zahraničnej politiky už nechcú ďalej vyčkávať a chcú vidieť svoje miliardové investície plniť ten účel, na ktorý boli alokované (horúca vojna), alebo

b) hrozba vojenského útoku Ruska je len politický naratív, ktorým si má Zelenskyj posilniť svoju upadajúcu pozíciu v rámci vnútropolitického boja, zastaviť strmý pád voličskej základne a zvrátiť negatívne trendy preferencií.

Ja osobne dúfam, že pravdivá je možnosť b), pretože ak je aktuálne dianie na Ukrajine predzvesťou možnosti a), stojíme nebezpečne blízko pred vojenským konfliktom globálnych rozmerov.