erikmikletic

Vážení priatelia a spoluobčania, dnes budem písať na trochu viac osobnú a filozofickú tému. Rád by som vám predstavil politický manifest, v ktorom vás oboznámim s mojim pohľadom na to, akým spôsobom treba praktizovať politickú činnosť ako profesiu.

Priznám sa vám, už od mladého veku, prakticky od detstva, som uvažoval nad tým, čo znamená vláda a aké ciele má sledovať politická moc. S potrebou vládnuť a byť ovládaný sa spájajú predovšetkým dva stavy – stav rozkazovať a poslúchať. Žiť v stave absolútnej podriadenosti na jednej strane a absolútnej slobody na druhej strane, je podľa mňa nemožné, a preto je potrebné určiť, za akých okolností máme rozkazovať a za akých poslúchať.

S týmito dvoma stavmi sa to má nasledovne: stavbu rodinného domu vždy zveríme do rúk architekta a stavbyvedúceho, pretože ak by sme sa pri plánovaní a stavaní domu neriadili ich rozkazmi, dom by nám padol na hlavu. Rozkazom lekárov sa taktiež vždy ochotne podrobíme, pretože majú poznanie o tom, ako sa liečia choroby, ktorými trpíme a veríme, že ich rozkazy nám budú na prospech. A takto je to rad za radom pri všetkých profesiách – za volant autobusu pustíme len človeka, ktorý vie, ako sa autobus ovláda, do kokpitu lietadla pustíme len pilota, ku kormidlu lode len kapitána.

Odborníci musia mať pritom dve vlastnosti – musia mať poznanie a skúsenosti. Inými slovami, musia ovládať teóriu a prax. Samozrejme sa môže stať, že lekárove rady nám nepomôžu a nezachránia zdravie, že aj skúsený pilot a šofér havaruje, že aj architekt prehliadne dôležitý detail a v múroch domu sa po čase objavia nejaké trhliny. V takýchto prípadoch však ide o nešťastnú zhodu náhod alebo ojedinelé výnimky, ktoré však len potvrdzujú pravidlo. A týmto pravidlom je, že bez odborného poznania nie je možné doťahovať veci do zdarného konca a človek-odborník má právo rozkazovať neodborníkom a neodborníci majú povinnosť poslúchať odborníkov.

Ako je to však v prípade politikov a politického umenia? Veď predsa aj tu musí platiť, že politik je človek, ktorý má vedomosti a nárokuje si vykonávať svoju profesiu na základe nejakej odbornej odlišnosti, ktorou sa odlišuje od „neodborníkov“, teda od „nepolitikov“. Avšak v akých konkrétnych znalostiach spočíva politická odbornosť? Tak ako by sme vedeli odpovedať, že u lekára to sú jeho znalosti týkajúce sa všetkého, čo nejako súvisí so zdravím alebo chorobou, a tak ako by sme vedeli odpovedať, že znalosti šoféra sa týkajú dopravných predpisov, premávky a správneho ovládania motorových vozidiel, takto by sme mali vedieť jasne vymedziť aj znalosti politika.

Niekoho by mohlo napadnúť odpovedať, že politik disponuje znalosťami o riadení štátu, o zákonoch a o tom, čo štát potrebuje. Toto je však problém, ktorý nie je také ľahké vyriešiť. Aj lekárov, aj vodičov a aj iných odborníkov rozlišujeme podľa ich špecializácií – autobusár nemusí vedieť ovládať motorku a vodič osobného auta nemusí vedieť ovládať kamión. Všeobecný lekár takisto nebude špecialistom na ORL, nebude sa vyznať ani do chirurgického umenia. A ORL špecialista alebo chirurg sa zase nebudú vyznať do gastroenteorológie alebo neurológie tak, ako gastroenteorológ či neurológ. Tak sa ani odborne vzdelaný právnik nebude vedieť vyjadriť k otázkam týkajúcim sa vzdelávania, vodného hospodárstva či zabezpečovania dôchodkového systému, pokiaľ by sa to náhodou nedotýkalo nejakých špecifických právnych aspektov.

Inými slovami – tak ako neočakávame od lekára, že bude perfektným znalcom každého medicínskeho odboru, a tak ako neočakávame od šoféra autobusu, že bude vedieť jazdiť aj na traktore, lamborghini alebo motorke, tak nemôžeme očakávať ani od politika, že bude mať komplexné odborné znalosti o riadení všetkých sfér a oblastí štátu.

Priznám sa vám, že som bol dlhé roky presvedčený o tom, že celý problém je relatívne jednoduchý a existuje na neho jednoznačná odpoveď: každé ministerstvo by malo byť riadené odborníkom v danej oblasti práve tak, ako sú jednotlivé oddelenia v nemocnici riadené odborníkmi, alebo ako je verejná doprava zabezpečovaná tým, že v sedadlách dopravných prostriedkov – či už sú nimi lode, autobusy, lietadlá a iné – sedia vždy takí ľudia, ktorí ich dokážu obsluhovať. Ministrom hospodárstva by mal byť špičkový ekonóm-národný hospodár. Ministrom zahraničných vecí špičkový diplomat s dlhoročnou praxou. Ministrom školstva nejaký profesor a rektor vysokej školy, ministrom spravodlivosti dlhoročný sudca atď. Takto by som rad za radom vedel vymenovať odbornú spôsobilosť všetkých ministrov a argumentovať, že každá vláda, pokiaľ má byť úspešná a efektívna, musí pozostávať z odborníkov, teda z ľudí, ktorí majú teoretické aj praktické skúsenosti s riadením tých-ktorých sfér štátu. Mojim ideálom bola dlhé roky vláda odborníkov – technokracia.

Idea technokracie vyzerá na prvý pohľad veľmi dobre, pretože požiadavka, aby dom staval architekt a chorých liečil lekár, sa zdá byť úplne logická a bezproblémová. Raz som však stretol človeka, ktorý s mojimi úvahami síce súhlasil, ale upozorňoval na to, že technokracia sama osebe nestačí. Viedol so mnou dialóg veľmi zvláštnym spôsobom, kde som mu mal na krátke otázky odpovedať krátkymi odpoveďami. Rozprával sa so mnou asi takto: „povedz mi“, opýtal sa ma, „ten, kto pozná lieky, bude poznať aj ich opak?“ „Nerozumiem“, odpovedal som mu, „na čo sa ma to pýtaš“ „Tak sa ťa spýtam takto“, pokračoval ďalej: „ten, kto pozná, čo ľudskému telu prospieva v chorobe, bude poznať aj to, čo chorobu spôsobuje?“ Na túto otázku som mu odpovedal, že „áno, zdá sa mi, že lekár bude poznať aj toto.“ On na to pokračoval: „ten, kto teda pozná lieky, bude poznať pravdepodobne aj jedy, ktoré človeku môžu ublížiť a bude vedieť ľudí upozorniť, aby sa vyhýbali ich konzumácii“. A takto mi ten človek začal obšírne dokazovať, že ak by nejaký lekár chcel otráviť svojho pacienta, bude to vedieť urobiť omnoho lepšie ako niekto, kto sa nevyzná v liekoch, že dokonca znalosť liekov je potrebná k znalosti jedov. Argumentoval, že toho najlepšieho architekta spoznáme aj tak, že bude najlepšie vedieť robiť chyby pri stavaní domu, pretože s poznaním toho, ako sa dom má stavať, sa nevyhnutne spája aj poznanie toho, ako sa dom stavať nemá. A na záver dohnal svoj argument do extrému a tvrdil, že aj toho najlepšieho šoféra autobusu spoznáme podľa toho, že bude najlepšie vedieť, ako spôsobiť tú najhoršiu dopravnú nehodu. Priznám sa vám, že mi v tej chvíli nezostávalo nič iné, než len súhlasiť s oným mužom a dať mu vo všetkom, čo tvrdil, za pravdu.

A dodnes sa mi zdá, že mal pravdu. Človek, ktorý má poznanie o tom, ako sa majú veci riadiť, má totiž vždy s týmto poznaním zároveň aj poznanie toho, ako sa veci nemajú riadiť. A pri politikoch – a za toto tomu pánovi, ktorý mi to objasnil, veľmi ďakujem – nastávajú najväčšie problémy vtedy, keď sú na pozíciách odborníci-špecialisti, ktorí zámerne sabotujú úspešný chod štátu a zahaľujú svoje konanie pod rúško odbornosti. Niekto by si povedal, že takéto správanie nie je možné, podobne ako nie je možné, aby chcel šofér autobusu dobrovoľne so svojim autobusom havarovať, alebo ako by lekár chcel vedome otravovať svojich pacientov. Tuto sa však všetky analógie politiky s inými profesiami a remeslami končia.

Politik totiž môže predstierať tie najlepšie záujmy a vyhlasovať, že chce štát riadiť odborne a slušne, avšak v skutočnosti sa chce len obohacovať na úkor nás všetkých a rozkrádať verejný majetok. Darmo bude odborníkom a znalcom, darmo bude vedieť, ako by štát mohol riadiť čo najefektívnejšie a spraviť zo Slovenska Švajčiarsko. Pokiaľ bude v jeho srdci prebývať túžba po zištnom obohacovaní sa na úkor druhých, pokiaľ bude k riadeniu štátu pristupovať ako k činnosti, ktorej cieľom je jeho vlastné obohacovanie sa, jeho vlastný prospech, bude presne ako ten zlovoľný lekár. Blahobyt druhých bude pre takéhoto politika len prázdnou frázou, zámienkou a zásterou, za ktoré bude zahaľovať jeho skutočné úmysly. Bude podobať na človeka, ktorý ako zákerný lekár dáva ľuďom falošnú medicínu a pomaly ich otravuje. A keď ho pacienti konfrontujú s tým, že sa po každom novom lieku cítia horšie a horšie, on nájde množstvo učených výhovoriek, prečo je tomu tak, a predpíše im zase nejaký iný jed, ktorý ich zdravotné problémy nielenže nevyrieši, ale ešte zhorší.

A takto presne vyzerá naša politická kultúra v posledných desaťročiach. Verejný záujem je v područí súkromného záujmu podnikateľov, skupín a korporácií, ktoré kašlú na ľudí a sledujú len súkromný prospech a obohatenie sa. Technokrati využívajú svoje poznatky len na to, aby splnili túžby a potreby týchto parazitujúcich subjektov, ktoré pomaly vyciciavajú štát až do bodu, kedy začínajú byť ohrozené jeho bazálne funkcie. A dnes sme práve v tom bode, kedy začíname pociťovať všeobecné ohrozenie na zdraví a na živote viac než kedykoľvek predtým. Nemocnice nefungujú, ale nie v dôsledku zahltenia kovidovými pacientmi, ale v dôsledku celkovej vyčerpanosti dlhodobo rozkrádaného rezortu. Vzdelávanie kolabuje, hospodárstvo kolabuje, doprava kolabuje, životné prostredie kolabuje, celý systém kolabuje, ale nie kvôli nejakej momentálnej, nahodilej kríze, ale v dôsledku dlhodobého a systematického vyvyšovania súkromného záujmu nad verejný. Čo iné by sme očakávali od systému, ktorý hlása, že dobro jednotlivca je nadradené dobru spoločenstva?

Dnes už chápem, že okrem technokracie ako jednej z nevyhnutných požiadaviek dobrej vlády, sa musíme usilovať aj o meritokraciu ako vládu morálne bezúhonných ľudí s vnútornou integritou, ktorí nikdy neuprednostnia súkromný záujem pred verejným. Potrebujeme ľudí, ktorí budú nepodplatiteľní veľkými zahraničnými korporáciami, ktorí nebudú zvýhodňovať nevýhodné zmluvy a zákazky len preto, že im z toho potečie zisk do vlastných vačkov. Potrebujeme ľudí, ktorí budú popri svojom odbornom vzdelaní doslovne otrokmi verejného záujmu, avšak otrokmi dobrovoľnými, nie z donútenia. Potrebujeme ľudí presne opačných, akí robia politiku teraz – ľudí, ktorí budú tak vehementne brániť verejný záujem, ako keby bol ich súkromný a tak prehliadať svoj súkromný záujem, ako dnes zlí politici prehliadajú verejný záujem. Jedine takýto ľudia si totiž zaslúžia vládnuť a pokiaľ my ako spoločnosť nebudeme schopní dosadzovať takýchto ľudí do politických úradov, nemôžeme očakávať žiadne zlepšenie súčasného stavu.

Pre toto som sa rozhodol ísť do politiky. Nikdy by som sa totiž nemohol pozrieť do zrkadla a pokojne zaspávať, ak by som vedel, že moje šťastie bolo vykúpené utrpením druhých; že som bohatý len preto, že som okradol iných. Vstupujem do politiky, pretože verím, že nová politická kultúra je na úsvite. Kultúra, ktorú potrebujeme asi tak veľmi, ako potrebujú pasažieri v autobuse rútiacom sa do najhlbšej priepasti nového vodiča, ktorý ich nebude chcieť všetkých zahubiť; ako pacienti, ktorí potrebujú vymeniť zákerného a zlého lekára, ktorý im namiesto skutočných liekov predpisuje pomaly pôsobiace jedy.

Toto je môj politický manifest – technokracia a meritokracia. Mať v parlamente zastúpenú celú škálu profesií a odborníkov; od ľudí, ktorí vynikajú v manuálnych prácach až po profesorov jadrovej fyziky. Mať politikov, ktorí budú počúvať odborníkov a profesionálov, a ktorí budú zároveň bezúhonní aj po morálnej stránke, aby ich rozhodnutia boli vždy vo verejnom záujme. Mať politikov, ktorí spoločnosť nebudú rozoštvávať a stavať proti sebe neodbornými alebo sebeckými rozhodnutiami. Odborná spôsobilosť sa dá totiž ľahko zneužiť na zlé úmysly, zatiaľ čo dobré úmysly nepodložené odbornou spôsobilosťou len dláždia cestu do pekla.