erikmikletic

Historická skúsenosť nás naučila, že vzťahy medzi ZSSR a ČSSR fungovali na úplne inom ekonomickom princípe, ako fungovali vzťahy medzi USA, EÚ a SR po roku 1989. ZSSR ako súper globálnych kapitalistických korporácií podporoval krajiny vo svojej sfére vplyvu, aby vytvárali zatvorené ekonomiky. Zjednodušene povedané, ZSSR zastrešoval vojenskú ochranu a obranu ČSSR, avšak do hospodárstva príliš nezasahoval a nechával domáce politické elity, aby riadili krajinu za účelom hospodárskej sebestačnosti. Z geopolitického hľadiska sledoval ZSSR jeden cieľ – aby sme ako krajina neboli závislí na dovoze tovarov zo Západu. ZSSR tak fungoval ako ochranca národných ekonomík, ktoré začali zahraniční kapitáni priemyslu po roku 1989 otvárať pod zámienkou „liberalizácie trhu“.

Bezprostredným dôsledkom tohto procesu otvárania našej ekonomiky po roku 1989 bol prudký nárast nezamestnanosti, likvidácia potravinárskeho priemyslu a tiež iných strategických odvetví hospodárstva. Privatizácia strategických podnikov a odčerpávanie bohatstva do zahraničia – inými slovami vykorisťovanie – bolo hlavným zámerom našich nových pánov z USA a EÚ. Tento proces ekonomickej liberalizácie považujem pre náš štát za nevýhodný a potenciálne likvidačný. V prípade, že globálna ekonomika sa ocitne v hlbokej kríze, budú ekonomické dopady veľmi negatívne. Zahraniční investori ako kočovní kapitalisti a imperialisti zdvihnú kotvy a odídu za lacnejšou pracovnou silou.

S kolegami v hnutí sa často zamýšľame nad tým, či by nebolo lepšie vrátiť sa k modelu „zatvorenej“ ekonomiky a usilovať sa o sebestačnosť aspoň v niektorých odvetviach. Samozrejme, že absolútna ekonomická sebestačnosť nie je možná a nebola možná ani v bývalom režime. Ale návrat k čiastočnej sebestačnosti v niektorých sektoroch hospodárstva odporúča napokon aj EÚ, ako napríklad v oblasti poľnohospodárskej produkcii a potravinárstve. Politika EÚ je v danej veci však schizofrenická a protirečivá, prinajlepšom naivná. V rovnakom duchu sú naivné aj predstavy europoslanca z PS Martina Hojsíka, ktorý sa tejto téme dlhodobo venuje a neuvedomuje si, kde je problém. Pokým sa nezbavíme zahraničných potravinových reťazcov, ktoré nás kŕmia kvalitatívne druhotriednymi potravinami a v žiadnom prípade nemajú záujem predávať slovenské výrobky od malých družstevníkov, nemôžeme o poľnohospodárskej sebestačnosti a kvalitných, zdravých potravinách ani snívať. Veď dnes sme na Slovensku v situácii, kedy nedokážeme zabezpečiť ani chov ošípaných a dobytku. A pritom na našej pôde úspešne chovajú ošípané napríklad dánske firmy.

Toto je samozrejme len jeden malý príklad, jeden aspekt socializmu, ktorým sa môžeme inšpirovať aj dnes. Namiesto nevýhodného otvárania ekonomiky, ktoré poškodzuje národné záujmy, by sme sa mali zamerať na hospodársku sebestačnosť. Štát by mal podporovať zakladanie sociálnych podnikov a družstiev na regionálnej úrovni. Mal by mať omnoho väčšie právomoci a postavenie, aby mohol lepšie ochraňovať spotrebiteľov pred nekalými praktikami nadnárodných kapitalistov a vytvárať optimálne podmienky pre trh práce.